Po tridsiatich rokoch urputných bojov s albigéncami zvanými tiež Katari zostáva v ich rukách posledná bašta
odporu – hrad Montségur. Ctený Ľudovít z milosti Božej kráľ Francúzsky i naša drahá matka Cirkev je
pripravená nadobro skoncovať s dlhoročným problémom južných krajov. A preto sme boli my, bohabojný senešál
Hugo des Arcis z Carcassonu povolaný, aby sme svojou zbraňou dietky božie pred tými neznabohmi ochraňovali
a svojimi dlhoročnými skúsenosťami skoré víťazstvo dosiahli. Vysoké a mocné sú hradby Montséguru, ale verím,
že ruka Božia držať bude štít náš a sám svätý Juraj povedie naše šíky proti radom nepriateľov. Je čas, slnko
vychádza nad obzor spoza temnej siluety hradu a spolu s tichými modlitbami mužov pripomína blízky boj. Veľa
z nich už nikdy neuvidí tohto hrejivého posla smrti. Len blízka vidina stretnutia s našim Pánom a ich
oddanosť k nemu ich poženie stále vpred. Obliehanie bude isto trvať krátko...
Zo zápiskov bohabojného senešála Huga des Arcis z Carcassonu o obliehaní hradu Montségur.
Po tichých cestách nádherného lesa,
tam cvála jazdec vzpriamený,
do rohu fúka, spieva, zasmeje sa,
zrak sa mu ničím netieni.
Jeho zbroj zo silného kovu bola,
no myseľ tá je silnejšia,
pán Hugo des Arcis, tak sa volá,
plod kresťanského rytierstva.